Život znamenal vždy predovšetkým prežitie. V dobách, kedy bola jediným argumentom sila a zbraň, sa stal meč symbolom slobody, sily a dobrého postavenia v spoločnosti. Dialo sa tak už vtedy, keď boj nebol ešte nijako systematizovaný, keď predstavoval len inštinktívne pohyby, ktoré sa ešte nedali nazývať šermom. Meč sa používal na získavanie vlastných výhod, ale tiež aj na vykonávanie práva a spravodlivosti. Jediný predmet tak predstavoval hrozbu i ochranu a nie je tak ďaleko od pravdy tvrdenie, že históriu ľudstva písal meč.
Zrejme prvé zmienky o šerme ako definovanom boji so zbraňou môžeme nájsť v reliéfoch v chráme Medinet About v Hornom Egypte. Chrám bol vybudovaný na príkaz faraóna Ramsessa III v 12. storočí pred našim letopočtom. Na týchto reliéfoch vidíme okrem šermiarskej techniky aj prvé ochranné pomôcky, a tiež účasť rozhodcov a divákov.
Vo vývoji európskeho šermu môžeme zaznamenať tieto dôležité obdobia:
1. Starovek – doba grécka a rímska
2. Stredovek – 13. až 15. storočie
3. Renesancia – 16. až 18. storočie
4. Športový šerm – 19. až 20 storočie
Staroveký šerm
Za základ európskeho šermiarskeho majstrovstva môžeme určiť grécku a rímsku vojenskú vyspelosť. Starovekí bojovníci tých čias boli vynikajúcimi šermiarmi. Ich výcvik začínal už od útleho detstva.
V starom Grécku bola mládež systematicky vychovávaná ku všeobecnej fyzickej zdatnosti a veľmi intenzívne cvičila boj s krátkym mečom. Ich schopnosti potom boli využívané vo vojsku, ktorého základom boli ťažké jednotky pechoty – hopliti. V starogréckom vojsku to bola najpočetnejšia vojenská jednotka. Títo vojaci pochádzali z rodín, ktoré si mohli dovoliť zaobstarať vcelku drahú zbroj – hoplonu. Práve od názvu zbroje pochádza názov tejto bojovej jednotky. Základom hoplonu bol bronzový pancier, skladajúci sa z predného a zadného dielu. V neskoršom období sa začína používať aj pancier pozostávajúci z kovových doštičiek pripevnených na koženom podklade. Na hlavách nosili hopliti ťažké helmy s vysokým hrebeňom a chocholom. Boli to takzvané korintské helmy. Neskôr začali hopliti používať aj tzv. iónske helmy, ktoré sa vyznačovali pohyblivými časťami chrániacimi líca. Nohy boli ukryté za bronzovými chráničmi. Vo výbave hoplitov bol aj veľký okrúhly štít, na ktorom sa vynímal osobný znak každého hoplita. Ich hlavnou zbraňou bola kopia dlhá 2,5 m. Pobočnou zbraňou bol krátky rovný meč. Celá ich výstroj a výzbroj vážila necelých 30 kg. Práve pre túto záťaž mal každý hoplita otroka, ktorý nosil a staral sa o jeho výstroj. Hopliti boli zoradení do 8 rád hlbokej formácie nazývanej falanga. V bojovom postavení bolo vidieť iba pri sebe zrazené štíty a helmy s vlajúcimi chocholmi. Falanga sa po priblížení k nepriateľovi rozbehla poklusom a rozrazila nepriateľský šík. Po rozrazení nepriateľskej formácie hopliti použili krátke meče na dokonanie skazy v nepriateľských radoch. V boji muža proti mužovi využili šermiarske schopnosti, ktoré im boli vštepované od detstva. Už v tej dobe existovali prví profesionálni učitelia šermu.
Najväčší rozvoj aj využite zaznamenal šerm antického obdobia v rímskej ríši. V školách šermu tohto impéria sa pripravovali bojovníci predovšetkým na boje poriadané na rôznych oslavách. Cvičenými bojovníkmi boli väčšinou zajatci či väzni, neskôr aj otroci. Čím viac boli obľúbenejšie zápasy, tým stúpala hodnota otrokov vycvičených v šermiarskom majstrovstve. Ich sláva bola základom vytvorenia samostatnej kasty bojovníkov otrokov. Bola známa ako kasta gladiátorov. Toto pomenovanie je odvodené od meča gladius, ktorý gladiátori používali. Okrem meča však používali množstvo iných a veľmi rozmanitých zbraní. V neskoršom období boli poriadané aj boje gladiátorov proti rôznym divým zvieratám. Boje občas prebiehali aj na vodnej ploche na malých lodiach. Gladiátori sa podľa svojej výzbroje delili na triedy zvané familiae. Boli to napríklad Sammiti používajúci samitskú výzbroj: krátky meč, pozdĺžny štít, prilbu s priezorom, kovovú holeň či rukávy. Inou skupinou boli Retirati, vybavení sieťou a trojzubcom. Ďalej tu boli Thrákovia používajúci zakrivený meč a okrúhly štít. Jazdci boli v zatriedení Equitesov a ťažkoodenci mali názov Boplomachi. Zo začiatku boli gladiátorské zápasy konané na námestiach, nakoniec ich popularita vzrástla natoľko, že sa dostali až do rímskeho Kolosea. Začiatok súboja gladiátori vždy začínali známym pozdravom „Ave caesar, morituri te salutant!“, teda v preklade „Buď zdravý cisár, idúci na smrť Ťa zdravia.“ Pokiaľ bol gladiátor porazený a ostal na žive, mohol poprosiť o milosť. Víťaz čakal na pokyn z hlavnej tribúny. Palec vztýčený dohora znamenal milosť, palec obrátený k zemi značil smrť. Kvalita bojových schopností gladiátorov sa ukázala v slávnom Spartakovom povstaní, počas ktorého gladiátori dokázali poraziť aj rímske légie. Skazou gladiátorov boli nezhody v ich vlastných radoch. Spartakus padol v boji a 60 000 gladiátorov bolo ukrižovaných popri rímskej ceste via Appia.
V tých časoch bol však kladený dôraz aj na výcvik pravidelných vojsk Ríma. Flávius Vegetius popísal šerm rímskych vojsk takto: „Rímski legionári útočili najskôr na drevený kôl, potom otupenými mečmi útočili navzájom jeden na druhého, a až potom dostali ostré meče, ktorých strata sa prísne trestala. Umenie šermu museli ovládať občania Ríma vo veku od 17 do 45 rokov. V týchto rokoch totiž trvala ich vojenská povinnosť. Výzbroj pravidelnej rímskej armády tvorili dve skupiny zbraní: obranná arma a útočná tela. Arma sa skladala z kovovej prilby cassis, alebo koženej helmy galea. Panciere sa delili na tri základné typy: šupinatý pancier lorica squamata, krúžkový pancier lorica hamata a pancier z úzkych kovových pásikov pospájaných koženými remienkami lorica segmentata, ktorý sa používal najčastejšie. Tela sa skladal z ťažkej kopie pillum, meča gladius a dýky pugio. Kopia bola dlhá okolo 2 metrov a hrot bol dlhý 60 – 100 cm. Tieto kopie mali spätný hák, ktorý zabraňoval vytiahnutiu kopie z rany. Iné kopie mali iba z časti zakalený hrot, ten sa po vniknutí do štítu ohol, čo zabránilo súperovi v ďalšom používaní štítu. Rímske meče mali krátku, ale pádnu čepeľ s obojstranne nabrúseným ostrím a hrotom. Ich dĺžka bola okolo 70 cm a šírka od 4 do 5 cm. Záštitná priečka bola krátka a rovná. Meč sa nosil v drevenom puzdre na pravej strane, tak aby nezavadzal štítu. Na ľavom boku nosili meč dôstojníci, ktorý nepoužívali štít.
Podobne ako v Grécku aj v Ríme existovala jednotka podobná falange s názvom acies. Išlo o obdĺžnik o hĺbke 6 mužov a dĺžke 500 až 1000 mužov. Najmladší a najsilnejší muži stáli vpredu a nazývali sa hastati, za nimi stáli starší bojovníci – principes, poslednou časťou boli najstarší občania – triari. Slabinou tohto bojového útvaru boli boky a tyl, na čo Rimania doplatili pri bojoch s Hanibalom. Po rozpade rímskej ríše v roku 476 nastal všeobecný úpadok šermiarskeho remesla i kultúry.
Žiaľ žiadna učebnica z tohto obdobia sa nezachovala, preto spôsob šermu môžeme len odhadovať na základe používanej výzbroje. Môžeme teda odhadnúť, že boj sa odohrával na krátku vzdialenosť a medzi používané techniky patrili predovšetkým krátke a rýchle výpady, ktoré boli kryté štítom, rôzne pretlačovanie a odhadzovanie či navaľovanie sa na súpera.
S určitosťou však môžeme povedať, že vtedajší bojovníci boli naozaj vynikajúci šermiari s veľkou vojenskou praxou. Podobný záver vyplýva aj zo starých báji a básní klasikov, kde vedľa odvahy, statočnosti a bojového umenia sa dočítame aj o hrdinských súbojoch známych bojovníkov, o ich nezraniteľnosti a technickej vyspelosti pri ovládaní zbrane.
Pat
