Nasledovníci rímskych dobyvateľov síce z časti prebrali bojovú techniku Ríma, ale živelný postup a vedenie boja Germánov sa nedá kvalitatívne zrovnať s organizovaným spôsobom vedenia boja v Cézarových dobách. Žiadny pravidelný bojový výcvik sa neprevádzal, na jeho miesto nastúpila prirodzená dravosť, bojová improvizácia a stratégiou bolo prekvapenie súpera a riziko.
Prvé stopy šermu v tomto období môžeme nájsť už v 4. storočí nášho letopočtu u Gótov, kde sa praktikovali takzvané „božie súdy“ , ktoré časom prerástli do osobných súbojov.
Centrum vojenskej moci sa presťahovalo z Ríma do ríše Franskej, ktorej vládol kráľ Karol Veľký. Počas jeho vlády zaznamenáva šerm určitý rozvoj svojej kvality, čo môžeme vypozorovať na základe zachovaných mečov z tej doby. Kládol sa síce dôraz na rýchlosť, ale v boji väčšinou rozhodovala sila. O tom svedčia aj Staronemecké eposy píšuce o strašných úderoch do heliem a štítov. O technike ovládania zbrane však mlčia.
Zbrane v tomto období boli veľmi cenné, preto bojovníci na krytie používali predovšetkým štíty. Taktika boja zrejme spočívala v tom, že bojovník sa snažil predovšetkým zničiť súperovi štít. Až do 13. storočia mali zbrane nevýrazné hroty, preto môžeme odhadnúť, že sečné techniky boli uprednostňované pred bodnými. Pomerne veľkú váhu týchto zbraní má na svedomí ich nie príliš vysoká kvalita. Okrem meča a štítu sa požívali aj kopie, luk a šípy. Nosili sa kožené košele prešité kovovými platničkami a krúžkami, kapucne a suknice z tohto materiálu. Na hlave bola posadená jednoduchá kužeľovitá prilba s krytom nosu.
Počas krížových výprav sa kresťanskí rytieri stretávali s veľmi vyspelým nepriateľom. Ich zbrane i zbroje sa navzájom ovplyvňovali v ďalšom vývoji. Rozšírila sa drôtená košeľa a krúžková zbroj, ktoré dobre chránili proti šípom i sekom. Toto zase viedlo k zväčšovaniu váhy mečov a k zvyšovaniu priebojnosti strelných zbraní – tak vznikajú mechanické kuše. Účinnosti zbraní sa čelilo zlepšovaním panciera až do hranice únosnosti, takže v 14. storočí sa stretávame s celokovovým brnením s váhou až 40 kg, ktoré chránilo celého rytiera aj keď pri tom znižovalo obratnosť bojovníka.
V tejto dobe vplyvom južnej časti Francúzka ustupuje hrubé a nevychované správanie a nastupuje rytierska zdvorilosť. Príprava mladého rytiera začínala zhruba v jeho 7 rokoch. Vtedy mladý šľachtic nastúpil službu ako páža u niektorej vplyvnej dámy či bohatého šľachtica. Takto sa im dostalo výchovy v oblastiach dvorného chovania, kultúry, hygieny, hudby, tanca či kultivovanosti reči, ale predovšetkým sa kládol dôraz na znalosť rytierskych zvykov a heraldiky. V tomto období sa ešte neučili o bojovom umení, ale dokázali ovládať luk, kušu i oštep pre lovecké potreby . Zhruba vo veku 14 rokov sa páža stávalo panošom. Tu sa už začal učiť používať zbrane. Chodil so svojim pánom do boja, staral sa mu o výstroj, ale bez jeho zvolenia sa nesmel zúčastniť boja. Rytier učil panoša predovšetkým hlavnú bojovú schopnosť rytiera - súboje na koni. Umeniu šermu sa učil od starších zbrojnošov či panošov. Odbornosť týchto učiteľov vychádzala predovšetkým z ich vlastných skúseností nadobudnutých v bojoch. Do 15. storočia nie sú žiadne záznamy o nejakej systematickej škole šermu. Pasovanie za rytiera mohol panoš dosiahnuť statočnosťou preukázanou v boji alebo na turnaji. Patrónom rytierov bol svätý Juraj, známy ako zabíjač drakov. Pri ceremónii pasovania za rytiera si mladý muž pokľakol a pasujúci rytier ho tri krát udrel plochou stanov meča po pleci. To znamenalo: „Prijmi tieto údery s pokorou a bez odplaty, ale už žiadne ďalšie.“ Potom bol mladý rytier opásaný zlatým či pozláteným pásom a panoš mu pripol ostrohy, ktoré boli darom od jeho patróna.
Dvorní rytieri nikdy nebojovali s mečmi na koňoch. Boj s mečmi nasledoval až po strete koňmo s kopiami, potom čo sa rytieri ocitli na zemi. V prípade, že zlomili obe svoje kopie, a pritom nespadli z koňa, zliezli z nich a pokračovali v boji na zemi.
Rast kvality ocele viedol k nárastu produkcie a obľube šermu mečom. Postupne sa vyvinul meč s predĺženou rukoväťou známy ako jeden a pol ručný meč a meč obojručný, ktorý zažil svoj rozkvet hlavne v 15.storočí u mestskej pechoty.
V starom zákonníku Sachsenspiegel – Saské zrkadlo sa vyžaduje aby účastníci božieho súdu bojovali bez pancieru. Preto bolo treba dobre ovládať boj mečom, aby bojovník vedel nielen útočiť, ale i kryť súperove výpady.
Šerm postupne získaval na popularite medzi šľachtou a mešťanmi. Šermovalo sa pri rôznych slávnostiach. Prijímali sa rôzne výzvy. Šermovalo sa podľa prísnych pravidiel, cvičnými zbraňami, ale bez akýchkoľvek chráničov.
Od 15. storočia sa vytvárali šermiarske cechy, v ktorých sa združovali šermiarski učitelia i žiaci. Medzi najznámejšie patrilo Bratstvo svätého Marka so sídlom vo Frankfurkte nad Mohanom.
Ale najväčšiemu obdivu a popularite sa tešil šerm v období renesancie.
Pat
Pat
