Vznešené umenie šermu sa síce v Taliansku presadilo trochu neskôr ako v Španielsku, ale jeho kvalita si získala vynikajúce meno v celej Európe. Až do 19. storočia bola krajina rozdrobená do malých a mestských štátov, čo malo za následok, že nevznikol žiadny spoločný cech šermiarov. Vyrástlo tu však veľa vynikajúcich majstrov.
Prvým dielom z Talianska je zrejme Kódex šermu od majstra Fiore dei Liberi da Premeriacco. Kniha je napísaná vo veršoch, objavila sa v roku 1410 s podtitulom Kvet duelantov. V knihe sa nachádza vyše 500 vyobrazení rôznych polôh zbraní a technik boja s mečom, kópiou, dýkou či boja na koni. V tejto knihe je badateľný vplyv nemeckej školy šermu.
Ale za otca talianskeho šermu je považovaný majster Achille Marozzo. Jeho dielo Opera nova teda Dielo nové z roku 1536 obsahuje 5 zväzkov:
1. a 2. zväzok – šerm mečom a štítom, dýkou, plášťom
3. zväzok – šerm dvojručným mečom
4. zväzok – šerm ľudovými zbraňami – pikou, halapartňou, kaplicou
5. zväzok – pravidlá a zákony šermu, filozofia.
Medzi žiakov Marozza patril aj známy nemecký majster Joachim Meyer. Z tohoto diela čerpalo veľa ďalších autorov a dlho ostalo neprekonané. Cieľom vtedajšieho spôsobu šermu bolo protivníka v prvom rade odzbrojiť a potom akýmkoľvek spôsobom zneškodniť. Preto sa v rámci šermu vyučovali techniku úderov i zápasu. Strehy, ako ich dnes poznáme v športovom šerme, v tých časoch ešte neexistovali. Poznáme rôzne pozície, z ktorých sa viedla vždy jedna akcia. Ruka držiaca zbraň bola čo najviac natiahnutá aby udržiavala súpera čo najďalej. Druhá ruka bola na hrudi a slúžila v boji na krytie v prípade, ak už nebola iná možnosť. Útočných prvkov nebolo príliš veľa a väčšinou to boli sečné techniky. Obľúbenými technikami boli takzvané volty – teda úniky telom, ktoré tvorili základ obrany vtedajšieho šermu. Achille Marozzo pozná celkovo 12 strehov a požíva už aj krátky výpad na priblíženie sa k súperovi.
Na zjednodušení systému šermu si pripisuje zásluhy milánsky matematik a architekt Camillo Agrippa. V roku 1553 v Ríme vydal knihu s názvom Pojednanie o šermiarskej vede s filozofickým dialógom. Agrippa, aj keď sám nebol majstrom šermu a zaoberal sa týmto odborom len teoreticky, vymyslel účelný, jednoduchý a originálny systém. Kresby v jeho knihe sa pripisujú jeho priateľovi, slávnemu maliarovi Michelangelovi. Zavádza číselné označenie jednotlivých polôh zbrane. Tiež uprednostňuje bod pred sekom, pretože na bod potrebujeme omnoho menej energie a omnoho horšie sa kryje. Pretože v tej dobe bolo ešte často používané plátové brnenie tela, bodá sa výhradne na hlavu.
O ďalšie zjednodušenie a spresnenie systému sa postaral majster Giacomo Grassi di Modena vo svojej knihe Spôsob bezpečného používania zbraní vyšla v roku 1570. Autor zaviedol dĺžku a smer krokov, zaviedol a definoval linky – hornú, dolnú, vonkajšiu a vnútornú. Okrem toho rozdelil čepeľ na 4 časti a používal odraz. Presadzoval tiež nutnosť prevádzať kryt ostrým zbrane. Na miesto štítu doporučuje používať dýku alebo plášť. Di Grassi bol jedným z mála majstrov, ktorí vyučovali šerm dvoma mečmi súčasne.
V jeho diele pokračoval majster šermu Henri de Saint Didier, ktorý určil polohy nôh pri rôznych útočných aj obranných akciách.
Ďalšie nové prvky prináša Marozzov žiak z Bologne Angelo Vignani v knihe s jednoduchým názvom Šerm. Majster Vignani rozlišoval sedem polôh zbrane a znova dával prednosť bodu pred sekom. Vtedajší majstri však tvrdili, že sek je výhodnejší, pretože na krytie bodu nie je treba silu a vykryje ho aj dieťa, ale na krytie seku treba muža..
Vrchol talianskej školy predstavujú majstri Nocolo Giganthi a Capo Ferro. Ich teórie udávali vývoj po celé 17. storočie. Nicolo Giganthi vo svojej knihe Škola alebo divadlo šermu, ktorú mimochodom vydal až po 27 rokoch šermiarskej praxe, definoval výpad ako ho poznáme dnes, teda, že najprv napneme ruku a až potom nasleduje práca nôh a tela, a odporúčal ho používať pri všetkých útokoch.
Dielo Ridolfa Capo Ferra de Cagli Veľký vzorový obraz umenia a užívania šermu obsahuje jasné a presné praktické rady, ktoré sú doplnené veľavravnými kresbami. Majster Capo Ferro povedal ako prvý „Šerm je umenie“. Zavádza krok dnes známy ako posun. Akcie popisované v jeho knihe vedú k čo najrýchlejšiemu zlikvidovaniu súpera. Majster Ferro stanovil dĺžku kordu na dvojnásobok dĺžky paže, odmietal útoky na čepeľ, pretože to považoval za stratu času.
V Anglicku v tom čase pôsobil známy taliansky majster Vincentio Saviolo. Jeho dielo - Jeho skúsenosti v dvoch zväzkoch z roku 1595 je písané ako rozhovor naivného žiaka s múdrym učiteľom. Doporučoval kryt ľavou rukou.
Vo Francúzku bol v polovici 16. storočia slávnym Sismondo Galli. Bol šermiarskym majstrom kráľa Jindřicha II. Iný taliansky majster Fabiani bol povolaný na dvor Márie Medicejskej, aby tu vyučoval šerm kráľovských dvoranov. Hieronimi Cavalcabo bol zase poctený úlohou naučiť umenie šermu kráľa )Ľudvíka XIII a jeho brata Gastona d´Orléans.
Veľmi známym majstrom šermu bol aj padovčan Salvatore Fabris, ktorý poznal všetkých vtedajších slávnych majstrov šermu. Pôsobil na kráľovskom dvore v Kodani, kde aj vydal svoju knihu Veda o zbraniach. Majster Fabris bol titulovaný ako „capo dell´ ordine dei setti cuori“ teda majster radu siedmych srdcí. Ako prvý definoval kaváciu a kontrakaváciu. Tiež dokázal aké je dôležité správne tempo pre šerm. Tvrdil, že kryt má zároveň zasahovať nepriateľa. Fabris bol prvým, kto vyslovil pravidlo „Zasiahni tak, aby si sám nebol zasiahnutý“.
Ďalšia výrazná kniha sa objavuje 30 rokov po diele Capo Ferra a pochádza od majstra Francesko Alfieriho, ktorý bol učiteľom šermu v akadémii Delia v Padove. Jeho dielo je sprevádzané vynikajúcimi kresbami. Tento majster preferuje predovšetkým záraz. Okrem toho v tejto knihe môžeme vidieť aké akcie sa vtedy používali.
Práve v tejto dobe sa začínajú vytvárať rozdiely medzi talianskou a francúzskou školou šermu. Zatiaľ čo talianska škola stále preferuje odstránenie súperovho kordu za pomoci odrazu, francúzska škola začína používať vmyk a zároveň objavuje prvé kružné kryty, ktoré svojou podstatou vychádzajú z vmykov.
Medzi ďalších významných talianskych majstrov patril bolonský šľachtic Alesandro Sanesio, ktorý napísal knihu Správne používanie meča. Potom majster Morisicato Pallavicini z Palerma, autor knihy Ilustrovaný šerm a tiež majster Francesko Antonio Marcelli, ktorého obľúbenou akciou bol zásah súpera v momente súperovho návratu po nevydarenom výpade. Marcelli bol koncom 17. storočia považovaný za stvoriteľa moderného talianskeho šermu. Vyžadoval v postoji pravý uhol medzi chodidlami. Tiež je považovaný za stvoriteľa passata sotto, aj keď túto techniku poznali už majstri Fabris a Ferro. Ako prvý popísal techniku známu ako intercciata.
V 18. storočí nastala stagnácia vo vývoji talianskej školy šermu. Až začiatkom 19. storočia vydali učebnicu šermu kordom dôstojníci Rosaroll Scorza a Pierre Grisetti, ktorou chceli oživiť niekdajšiu slávu talianskeho šermu. Napriek tomu šermiarsku Európu ovládol šerm francúzsky. Až v roku 1861 bola v Neapole zriadená Národná šermiarska akadémia. Následne na to boli otvorené školy v Miláne, Parme a Medene. Majstri Giuseppe Radaello, Carlo Pasina a Massaniello Paris celkovo prepracovali a zmodernizovali taliansku školu. Akcie boli jasné a logické, vedecky doložené. Časom sa tento systém rozšíril do celej Európy a taliansky šerm získal znovu také meno ako za čias majstrov Achille Marozza a Capo Ferra.
Nastal znova import talianskeho šermu. Vo Viedni učil majster Luigi Barbasetti, v Prahe Beniamino Alesiano a Foresto Paoli. V Budapešti zasa učil Itallo Santanelli. Podľa práce Beiamino Alesiana napísal Jindřich Vaníček v roku 1888 knihu Šerm šabľou.
Pat
Pat
