V dobe najväčšieho rozpuku šermu kordom v Taliansku sa v Nemecku stále používali ťažké a neohrabané zbrane stredoveku. V Nemecku však boli tak isto veľmi dobrí bojovníci, aj keď je pravdou, že jemná technika šermu prenikla do týchto krajín o niečo neskôr ako do Španielska či Talianska.
Na založení nemeckej šermiarskej školy majú podiel predovšetkým majstri Ott, Jorg a Lew. Pôsobili na dvore nemeckých cisárov. Ale až ich žiak majster Ján Lichtenauer spracoval ich učenie a založil skutočne nemeckú školu šermu. Jeho rukopis o šerme z roku 1389 je uložený v múzeu v Norimbergu. Od tohto majstra sa vinie niť naozaj profesionálnych majstrov šermu v Nemecku.
Ale zrejme najznámejším nemeckým majstrom bol Hans Tallhoffer. Jeho rukopis sa objavil v polovici 15. storočia. Prvá kniha niesla názov Gothaer kódex, druhá, zhruba o 16 rokov mladšia bola Ambrasser kódex a tretia kniha vychádza v roku 1467. Najlepšie spracovaná z hľadiska grafického je posledná kniha. Obsahuje vyše 250 obrázkových tabulí, na ktorých je vysvetľovaný boj jednoručným, jeden a pol ručným mečom, dýkou, tesákom, mečom a štítom a špeciálnym samostatným súbojovým štítom. Okrem toho sú v knihe zobrazené aj takzvané božie súdy a zápasy, či jazdecké súboje. Jeho knihy nám ukazujú, že aj s pomerne neohrabanými zbraňami sa dá narábať technicky zručne, aj keď technika bola predsa len obmedzená kvalitou používaných zbraní.
Okrem vojakov pestovali šerm aj mešťania, ktorí sa zhromažďovali v mešťanských šermiarskych spolkoch. Šerm sa pestoval ako šport a každý člen spolku musel mať civilné zamestnanie. Medzi známe spolky patrili napríklad Združenie svätého Petra a Pavla z Magdeburgu či Bratia svätého Lukáša. Ale najslávnejším bol asi Spolok svätého Marka, ktorému v priebehu doby udelil šľachtický erb kráľ Karol V. V 16. storočí tento spolok začal vyučovať aj šerm rapírom, ktorý bol módnym hitom.
V roku 1512 zahájil dlhý rad kníh o šerme maliar a rytec Albrecht Durer, ktorý ilustroval knihu o šerme tesákom, dýkou a dlhým mečom.
Kniha od Joachyma Mayera s názvom Podrobný popis rytierskeho a pánskeho šermiarskeho umenia vo všestranne používaných spôsoboch výzbroje s mnohými peknými a užitočnými figúrami bola chránená cisárskym výnosom a bola jej udelená výsada, že ju desať rokov nesmel nikto tlačiť ani kopírovať. Okrem toho táto kniha znamenala zlom v nemeckom šerme. Meyer bol žiakom talianskeho majstra Marozza, na základe čoho začal aj v Nemecku učiť podstatne jemnejšie a precíznejšie techniky šermu.
Ďalším dôležitým majstrom bol Jakob Sutor, ktorý svoju knihu venoval predovšetkým vrstvám obyvateľstva, ktoré bežne nosili zbrane. V jeho knihe je možné vidieť také šermiarske akcie ako rez, bod, obnova útoku, záludy, väzby či úhyby a zdvojenie útoku. Majster Sutor tiež rozpoznával tri fázy pri útoku s dlhým mečom. Prvou fázou bolo určenie súperových úmyslov pomocou niektorých techník. Druhou fázou bola samotná akcia prevedená s čo najrýchlejším priblížením sa k súperovi. Treťou fázou bol návrat do východiskovej pozície bez toho aby nás súper zranil.
Z Magderburgu sa rozšírila aj škola talianskeho majstra Fabrisa a to vďaka jeho žiakovi Hemannovi.
Od polovice 17. storočia ustupuje šerm tesákom, ktorý bol veľmi rozvinutý v 15. a 16. storočí. Techniky tesákom a nožom sú zachytené aj v knihe Johannesa Leckuchnera. Posledná kniha o šerme tesákom vyšla v Nemecku v roku 1679. Od toho okamihu vytlačili tesák zo scény šermu šabľa a kord.
Počas vlády kráľa Bedricha Veľkého sa vo vojsku počas súbojov používali šable. Medzi civilnými občanmi sa zase tešil popularite krátky barokový kord a zároveň sa rozširovalo požívanie súbojových pištolí.
Následkom napoleonských vojen sa však francúzsky šerm kordom dostáva do úzadia a popularitu si znovu získal sečný šerm majstrov Meyera a Sutora.
Na prelome 18. a 19. storočia získava obľubu špeciálna forma študentských súbojov. Niesli názov Mensurfechten. Názov vychádza so slova menzúra, teda vzdialenosť. Duelanti stáli v pevne stanovenej vzdialenosti a nepohli sa počas celého súboja. Svoje útoky viedli výhradne iba na hlavu. Počas študentských duelov sa stávalo, že prítomných prekvapila polícia, vtedy sa obe zo strán duelantov spojili a spolu zaútočili na políciu. V roku 1840 dokonca dvorný radca Meier von Gottingen vytvoril spis s názvom Taktika a výzbroj polície v boji so študentmi.
Po skončení 2. svetovej vojny boli spolky venujúce sa Mensurfechtu zakázané, ale dnes sa niektoré z nich znovu objavujú, predovšetkým v univerzitných mestách ako napríklad Heidelberg.
Pat
Pat
